Výskum
latinských pamiatok a ich zaradenie do kontextu slovenskej kultúry
Výhodou vydávania náboženských
diel v latinčine bola možnosť ich neobmedzenej distribúcie v dobovej
európskej intelektuálnej societe. Pretože náboženské diela, ktoré pôvodne vyšli po latinsky, zohrávali
dôležitú úlohu v konfesionálnom dialógu a boli i jedným z prostriedkov
rekatolizácie, boli prekladané aj do národného jazyka, vďaka čomu sa cirkev
stávala významným činiteľom nielen náboženského, ale aj spoločenského
života. Treba si totiž uvedomiť, že popri Biblii bola často jedinou lektúrou
ľudu, literatúra, ktorá mala slúžiť zavádzaniu praktického
kresťanstva do rodín, teda najmä kázne, katechizmy a iné katechetické
príručky, spevníky a modlitebné knižky, spovedné príručky pre veriacich,
evanjeliá a epištoly, meditácie, cirkevné dejiny, životopisy svätých a
náboženské polemiky, ktoré jednoduchým spôsobom pertraktovali sporné body
viery formou rozhovorov medzi protestantmi a katolíkmi, a tak sa určitý
okruh náboženskej, resp. biblickej terminológie stal všeobecne
zrozumiteľným.
Keďže vedu a náboženstvo nebolo v
minulosti možné striktne od seba oddeliť a životným krédom latinsky píšucich
vzdelancov bolo heslo „ad fontes“, teda návrat k prameňom a túžba skúmať
diela antických autorov i znovu spoznať kultúru staroveku, ktorá však bola
chápaná široko a zahŕňala grécku, rímsku i biblickú kultúru, a mnoho
vzdelancov, spisovateľov, pedagógov bolo zároveň kňazmi, medzi ďalšie
oblasti skúmania latinsko-slovenských vzťahov patrí aj zaradenie tvorby
slovenských vzdelancov a spisovateľov písanej v latinskom jazyku do kontextu
slovenského kultúrno-historického vývinu. Do latinsky písanej literatúry sa
premietajú ako vplyvy antické – charakterizované klasickou latinčinou
a vycibreným cicerónskym štýlom, tak aj vplyvy biblické. Mnohé latinsky
píšuce významné osobnosti, absolventi trnavskej jezuitskej univerzity či
iných európskych univerzít, čerpali z latinskej vzdelanosti a boli jej sprostredkovateľmi. Medzi takých možno zaradiť i významného
profesora trnavskej univerzity Martina Sentivániho, ktorého polemické dielo
sa tiež chystáme predstaviť verejnosti.
Posledným, doteraz neprebádaným
okruhom súvisiacim s latinskými písomnosťami, je otázka vzťahu latinského
jazyka k byzantskej obradovej tradícii, ktorý možno skúmať v niekoľkých
rovinách. Možno napr. skúmať latinčinu ako jazyk oficiálnych písomností
(vizitácií, korešpondencie) a vzťah latinčiny – gréčtiny – cirkevnej
slovančiny a národného jazyka v týchto písomnostiach. Latinské písomnosti
literárneho charakteru týkajúce sa byzantskej obradovej tradície môžu byť
zaujímavé i z toho hľadiska, že môžu na literárnej (vedeckej) úrovni
„informovať“ o východnej cirkvi, a tak podobne ako je grécka patristika
sprostredkovaná západnému svetu cez latinčinu, môžu byť niektoré latinské
pamiatky sprostredkovateľmi informácií o východnej cirkvi. Takou je napr.
Dissertatio polemico – chronologica de Schismate, ktorej autorom je už
spomínaný vynikajúci učenec Martin Sentiváni a ktorá sa pripravuje na
vydanie v rámci medzinárodnej edície Monumenta Byzantino-Slavica et Latina
Slovaciae.