Výhodou vydávania náboženských diel v latinčine bola možnosť ich neobmedzenej distribúcie v dobovej európskej intelektuálnej societe. Pretože náboženské diela, ktoré pôvodne vyšli po latinsky, zohrávali dôležitú úlohu v konfesionálnom dialógu a boli i jedným z prostriedkov rekatolizácie, boli prekladané aj do národného jazyka, vďaka čomu sa cirkev stávala významným činiteľom nielen náboženského, ale aj spoločenského života. Treba si totiž uvedomiť, že popri Biblii bola často jedinou lektúrou ľudu, literatúra, ktorá mala slúžiť zavádzaniu praktického kresťanstva do rodín, teda najmä kázne, katechizmy a iné katechetické príručky, spevníky a modlitebné knižky, spovedné príručky pre veriacich, evanjeliá a epištoly, meditácie, cirkevné dejiny, životopisy svätých a náboženské polemiky, ktoré jednoduchým spôsobom pertraktovali sporné body viery formou rozhovorov medzi protestantmi a katolíkmi, a tak sa určitý okruh náboženskej, resp. biblickej terminológie stal všeobecne zrozumiteľným.
Keďže vedu a náboženstvo nebolo v minulosti možné striktne od seba oddeliť a životným krédom latinsky píšucich vzdelancov bolo heslo „ad fontes“, teda návrat k prameňom a túžba skúmať diela antických autorov i znovu spoznať kultúru staroveku, ktorá však bola chápaná široko a zahŕňala grécku, rímsku i biblickú kultúru, a mnoho vzdelancov, spisovateľov, pedagógov bolo zároveň kňazmi, medzi ďalšie oblasti skúmania latinsko-slovenských vzťahov patrí aj zaradenie tvorby slovenských vzdelancov a spisovateľov písanej v latinskom jazyku do kontextu slovenského kultúrno-historického vývinu. Do latinsky písanej literatúry sa premietajú ako vplyvy antické – charakterizované klasickou latinčinou a vycibreným cicerónskym štýlom, tak aj vplyvy biblické. Mnohé latinsky píšuce významné osobnosti, absolventi trnavskej jezuitskej univerzity či iných európskych univerzít, čerpali z latinskej vzdelanosti a boli jej sprostredkovateľmi. Medzi takých možno zaradiť i významného profesora trnavskej univerzity Martina Sentivániho, ktorého polemické dielo sa tiež chystáme predstaviť verejnosti.
Posledným, doteraz neprebádaným okruhom súvisiacim s latinskými písomnosťami, je otázka vzťahu latinského jazyka k byzantskej obradovej tradícii, ktorý možno skúmať v niekoľkých rovinách. Možno napr. skúmať latinčinu ako jazyk oficiálnych písomností (vizitácií, korešpondencie) a vzťah latinčiny – gréčtiny – cirkevnej slovančiny a národného jazyka v týchto písomnostiach. Latinské písomnosti literárneho charakteru týkajúce sa byzantskej obradovej tradície môžu byť zaujímavé i z toho hľadiska, že môžu na literárnej (vedeckej) úrovni „informovať“ o východnej cirkvi, a tak podobne ako je grécka patristika sprostredkovaná západnému svetu cez latinčinu, môžu byť niektoré latinské pamiatky sprostredkovateľmi informácií o východnej cirkvi. Takou je napr. Dissertatio polemico – chronologica de Schismate, ktorej autorom je už spomínaný vynikajúci učenec Martin Sentiváni a ktorá sa pripravuje na vydanie v rámci medzinárodnej edície Monumenta Byzantino-Slavica et Latina Slovaciae.